Príhodu s korčokovskými okuliarmi nám zoslali neznáme božstvá na uvedomenie si, ako veľmi je dnes spoločnosť rozbláznená, hojne počuje trávu rásť a vidí normalizáciu kvitnúť.
Je fajn, že ľudstvo ostalo zatiaľ senzitívne na eventuálne zásahy do slobody, ale jeden blbec horší ako triedny nepriateľ ešte leto nerobí.
Na tácke sa núkajúce vysvetlenie je, že ľuďom už akútne chýba nejaká mobilizácia pred prezidentskými voľbami – do prvého kola ostávajú dva týždne, ale videl niekto nejakú kampaň?
Najvýraznejšou správou obsahujúcou slovo prezident alebo voľby je okrem historky s okuliarmi už len nafetovaná osoba, ktorá sa motala po pozemku prezidentky Čaputovej.
Je tu, prirodzene, možnosť, že Peter Pellegrini sa iba rozhodol predviesť, ako by vyzeral sľubovaný „pokoj“ v jeho podaní.
V politike by to pôsobilo tak ako dnes: po nejakom vyjadrení o smerovaní krajiny pod jeho prípadným velením niet ani chýru, ani slychu, zato však odmieta účasť na prezidentských diskusiách, kde by istotne padli aj nejaké otázky nepríjemnejšieho rázu. A ako herecká etuda je to predstaviteľné ešte ľahšie: človek sedí na lavičke, na kolenách taška a čaká, čaká na 23. marec.
No vráťme sa k eventualite normalizácie a vplyvu moci na napríklad televízne vysielanie.
